Zuzu blog

Keď som v mojich 14 rokoch prvýkrát prestala jesť mäso, asi na pól roka úplne, moc som sa nezamýšľala nad tým, prečo vlastne. Možno to bolo tým, že som na našom kocúrovi a vtedy ešte šteňati videla, že sa od nás ľudí zvieratá až tak nelíšia. Mali svoje nálady a chute. Chuť byť občas s nami, občas si niekam zaliezť, občas doslova zjesť náplň z plyšáka na hranie a hlavne pes sa stal mojím blízkym priateľom. A to nepreháňam. O mojich najťažších chvíľach po prvom rozchode vie viac ako môj denníček. Každopádne sa v omot veku u mňa zmenil pohľad na mňso ako také.

Keď si prechádzam vegánske a vegetariánske stránky, hlavnú vec, ktorú hľadám, je prečo sa vlastne ľudia rozhodli tak, ako sa rozhodli. Dôvodov je vždy viacero, ale eický predsalen rezonuje najviac. A hlavne dôvod, že to skrátka nie je správne. Na druhú stranu ale poznám ľudí, ktorý napriek vedomiu, že ich obed nikdy nevidel denné svetlo a nikdy sa nepostavil na vlastné nohy, len mávnu rukou a s kľudom ho dojedia. Človek má potom chuť pochybovať, či je dôvod nejesť mäso naozaj otázkou všeobecnej pravdy. Či to nie je len vec vlastného presvedčenia. Podobne ako napríklad móda alebo výber priateľov. Prepáčte, ak Vás týmto prirovnaním pohoršujem.

Na druhú stranu je tu ale fakt, že z ľudského pohľadu, nie je vždy zviera ako zviera. Krava alebo sliepka má v očiach typicky menšiu hodnotu ako pes alebo mačka, laboratórna krysa je na tom inka ako králik. Zaujímavejšie je to pri prasiatkach. Malé vietnamské prasiatko je maznáčik, ale jeho veľký bratranec je šunka. Podobne je to u králikov, kde sa dokonca pečený a česaný nelíšia moc ani veľkosťou. Veľa ľudí, ktorý na to majú možnosti, chovajú miláčika ktorý má aj päť kilo.

Tento fakt pred pár rokmi šikovne vyzdvihla kanadská kampaň BeVeg.ca sloganom "Prečo milovať jednoho a jesť druhého?" s pomerne sugestívnymi obrázkami domácich a hospodárskych zvierat. Ak ste niekedy videli malinké teliatko alebo prasiatko, určite uznáte, že mláďatká sú zlaté snáď všetky rovnako. Čo si ale neuvedomujeme je, že mnohé naprosto paradoxné dvojice, ako kura a mačka, majú pomerne blízke povahové vlastnosti. Že ten rozdiel vyplýva len čiste z našej kultúry a histórie. Že krava dokáže byť úplne rovnakou bútľavou vŕbou s chápavými očami ako labrador.

To ale stále nerieši otázku, či je jesť mäso samo o sebe naozaj čosi, čo by malo byť tabu. Veď v niektirých kultúrach to tak čiastočne bolo vždy. Vegetariánstvo síce pôsobí ako módny výstrelok západu, ale hlavne v Ázii nájdeme smery, ktoré sú vegetariánske už celé tisícročia. Druhou vecou je, či je to odpoveď na nedostatok alebo vedomé rozhodnutie ako napríklad hovädzie mäso u Hinduistu či bravčové u Židov.

Najčastejším argumentom u veganov, bývajú hlavne nedôstojné podmienky vo velkochovoch. A to jeskrátka fakt. Keď chcete na metri štvorcovom vychovať tri kravy, asi veľa miesta mať nebudú. Ak by ale mali biofarmy pokryť dnešný dopyt po mäsa, museli by sme ešte osídliť pár planét. Ak by sme ako základ vzali napríklad kalkulačky uhlíkovej stopy, dostatok by mali byť tri-štyri ďalšie zemegule.  Už dnes začína problém s miestom a to ešte nepočítame, čo sa stane, keď sa na stav jeden steak denne dostanú aj dnes ešte rozvojové krajiny.

Bez ohľadu na to, ako bude vyzerať veľkochov o pár rokov, už dnešné videá získané skrytými kamerami mnohých ľudia desia. A mňa tiež. Otázne je len to, či je podielanie sa na tomto reťazci naozaj neospravedlniteľné, alebo či ide o nevyhnutnosť vyplývajúcu z toho, že sa človek dostal na vrchol potravinového reťazca. A to, že sme sa tam dostali vlastnou silou, je pravda bez ohľadu na to, koľko druhov sme už vyhubili a že si v istom slova zmysle podrezávame konár pod vlastným zadkom.

Veď nikto z nás bežne nerieši, koľko sleníkových plynov vypustí cestou do práce. Na to sú tu inžinieri a ekológovia, aby vymysleli dostatočne dobrý katalizátor. To, že vaše džíny učila trinásročná číňanka za smiešne nízku mzdu a že za tri roky sa jej snáď podarí našetriť si na trojdňovú cestu domov, je tiež fakt, ktorý väčšina ľudí necháva na textilnom priemysle. A pritom stále ide len o to, či sa budeme držať deľby práce, ktorá nás v evolúcii dostala tak ďaleko, alebo či sa rozhodneme byť zodpovedný za celý proces výroby nášho jedla, oblečenia a zábavy a nerobiˇrozdiel medzi tým, či zabijeme, alebo len objednáme mŕtvolu.